George, Jr. nemal veľmi šťastné detstvo. Jeho rodičia pracovali do noci v krčme, a výchovu syna tak často nechávali na ňom samom. Keď mal George sedem rokov odviedol ho otec do priemyselnej školy St. Mary pre chlapcov, ktorá bola známa aj ako polepšovňa a sirotinec. Počas dvanástich rokov v St. Mary videl George málokedy svoju rodinu. Neprišli ho navštíviť počas sviatkov, ani počas jednej nedele v mesiaci, kedy boli povolené návštevy. Malý George bol ťažko ovládateľný študent a mal nálepku nepolepšiteľného chlapca. Hlavne kvôli tomu, že nebol schopný sa prispôsobiť tvrdému režimu školy. Odcudzenie od rodičov spôsobilo, že si našiel svoj otcovský vzor v bratovi Mathiasovi, ktorý mal na starosť disciplínu v St. Mary. Ten mal pozitívny vplyv na Georga v bejzbale, ale aj v iných sférach života. Okrem práce na jeho švihu, mu dával aj rady a podporoval ho, čo sa neskôr premietlo v lásku k deťom. Už v rannom veku bolo vidieť, že má talent. Počas školských rokov pokračoval v hraní na rôznych pozíciách v školských bejzbalových tímoch. Najčastejšie hral na poste chytača, vo veku pätnástich rokov sa presunul na post nadhadzovača. Na tomto poste bol veľmi šikovný a tak sa striedal v tímoch St. Mary na poste chytača a nadhadzovača. Keď mal devätnásť rokov, majiteľ a manažér Baltimoru Orioles Jack Dunn videl v mladíkovi talent a ponúkol mu kontrakt. V tej dobe boli Orioles minor tímom Bostonu Red Sox. Jack bol známy ako jeden z najlepších bejzbalových skautov. Keď ďalší hráči videli mladého Rutha, ktorý bol pri tele, označili ho ako Jackove nové dieťa. Odvtedy ho volali Babe.

Yankees vedeli, že získali hviezdu, keď kúpili Babe Rutha z Red Sox, ale nemali predstavu, ako zmenia tvár tohto športu. To čo je známe ako Bambinova kliatba, prinieslo klubu tridsaťdeväť titulov Americkej ligy a dvadsaťšesť titulov Svetovej Série. Red Sox naopak nevyhrali Svetovú Sériu až do roku 2004. V roku 1920, prvej sezóne v New Yorku, prekonal Babe svoj vlastný rekord v počte homerunov, ktorý utvoril rok predtým. Dosiahol 54 homerunov, čím takmer zdvojnásobil predošlý rekord s dvadsiatimi deviatimi homerunmi. Keď sa pridal k Yankees, delili sa o ihrisko Polo Grounds s New York Giants. Počas krátkej doby sa však jeho homeruny a jeho úprimný prejav stali najväčším ťahákom v New Yorku. Čoskoro mali toľko divákov, že si mohli dovoliť postaviť vlastný Yankee Stadium, ktorý otvorili v sezóne 1923. Najznámejší štadión dostal pomenovanie "The House that Ruth Built." Nový stánok pokrstil výborne, hneď v prvom zápase poslal loptičku poza plot.

Len po piatich mesiacoch v Orioles kúpili jeho kontrakt Boston Red Sox a v devätnástich rokoch sa tak stal hráčom najvyššej súťaže. Ďalších šesť rokov hral vo vonkajšom poli a hádzal za Red Sox. Okamžite zapadol do tímu, či už na ihrisku, alebo mimo neho. Príbehy ako jedol a pil mimo ihriska sa stali rovnako legendárne, ako jeho športové úspechy. Vždy si ho budú ľudia pamätať ako jedného z najlepšie odpaľujúcich hráčov v histórii súťaže, ale bol aj adeptom na skvelého nadhadzovača. Vo svojom prvom zápase Svetovej Série v roku 1916 utvoril Babe rekord, ktorý je platný dodnes. Ruth sa postavil vo štvrtom zápase na kopec proti šampiónovi Národnej ligy Brookly Robins. Štart m u nevyšiel a hneď v prvej zmene pustil rýchly bod. Potom sa však upokojil a odhádzal trinásť zmien bez bodu pri výhre 2-1. Štrnásťzmenový zápas na kopci je najdlhší v histórii Svetovej Série. O dva roky neskôr, keď už bol esom tímu, predviedol v prvom zápase ďalší pamätný výkon, keď pri výhre 1-0 odhádzal kompletný zápas. Na štvrtý zápas s Chicagom Cubs sa mal opäť postaviť na kopec a opäť vyzeral neporaziteľne. Odhádzal osem výborných zmien, kým v tej ôsmej nepustil dva body. Red Sox sa však v tej istej zmene dostali do vedenia 3-2 a dali tak Ruthovi tretie víťazstvo pri rovnakom počte štartov vo Svetovej Sérii. Ťahal šnúru 29 a 2/3 zmien bez bodu vo Svetovej Sérii, čím prekonal rekord ChristyMathewsona a toto neuveriteľné číslo vydržalo 43 rokov. Táto šnúra však začala aj ďalšiu, bol to posledný titul Red Sox až do roku 2004. V ďalšej sezóne skončili Red Sox s bilanciou 66-71 na šiestom mieste Americkej ligy. Babe vyhral deväť zo svojich sedemnástich štartov, ale poslal za plot 29 homerunov, čím prekonal rekord Bucka Freemana o štyri loptičky. Mužstvo Bostonu prevzal nový majiteľ a Ruthova kariéra nabrala historický obrat. V decembri 1919 ho nový majiteľ Harry Frazee predal do Yankees za 100 tisíc dolárov a pôžičku 350 tisíc dolárov, ktorá mala byť na jeho podnikateľské záujmy. Mnohí to dodnes považujú za jeden z najhorších obchodov v histórii profesionálneho športu.

Odhliadnuc od jeho športových úspechov bol jeho súkromný život nestálejší. V októbri 1914 sa oženil so sedemnásťročnou čašníčkou Helen Woodford. Do roku 1919 zarobil dostatok financií, aby im kúpil vidiecke sídlo v Sudbury v Massachusetts, ako prídavok k ich domu v New Yorku. V roku 1921 adoptovali dievčatko Dorothy. Vzťah sa však začal rozpadať a v roku 1925 sa oficiálne rozišli. Napriek tomu ostali manželmi, pretože ich náboženstvo nepodporovalo rozvody. Helen zahynula tragicky pri požiari domu v roku 1929. Dorothy, ktorá bývala so svojou matkou, prišla žiť s Ruthom. O niekoľko mesiacov neskôr, v apríli 1929, si vzal modelku a herečku Claire Hodgson, deň pred otváracím zápasom proti Red Sox. Pre svoju nevestu odpálil homerun v Yankee Stadium pri prvom pobyte na pálke.

Počas svojej dvadsaťdva ročnej kariéry bol najlepšie odpaľujúcim hráčov homerunov svojej doby. V roku 1927 dosiahol šesťdesiat homerunov v 154 zápasoch. Tento rekord vydržal až do roku 1961, kedy Roger Maris odpálil 61 homerunov v 162 zápasoch. Komisár Ford Frick rozhodol, že tento rekord bude označený hviezdičkou, ktorá bude upozorňovať na rozdiel v počte zápasov v sezóne. Možno už nie je kráľom homerunov, ale jeho slugging úspešnosť .690 ťažko niekto prekoná. Vtedajší novinári sa snažili zachytiť jeho výnimočnosť prezývkami ako "The Great Bambino" a "The Sultan Swat."

Asi najznámejší moment histórie a asi aj jeho kariéry prišiel v treťom zápase Svetovej Série 1932 proti Chicagu Cubs. V piatej zmene, potom čo mal už na konte homerun, sa Babe postavil na pálku. Mal na konte dva strajky a dva bally, keď sa Charlie Root chystal na ďalší nadhod. Babe zatiaľ provokoval fanúšikov a ukázal na nekrytú tribúnu. Potom sa zahnal a odpálil to, čo je považované za najdlhší homerun v histórii Wrigley Field, presne na miesto, kde predtým ukazoval. Skutočne ukazoval, kam pôjde jeho odpal, alebo iba namieril na nadhadzovača? To sa už svet nikdy nedozvie. Veľa fanúšikov však tento moment označilo ako zlatú éru bejzbalu. Yankees vyhrali Svetovú Sériu 1932, po treťom sweepe zo štyroch rokov.

Po smrti manažéra Yankees Millera Hugginsa v roku 1929 naznačil Babe svoj záujem trénovať tím. Joe McCarthy, bývalý manažér Cubs, však dostal prednosť. Babe a McCarthy si nesadli. Babe stále chová nádej na trénovanie tímu v najvyššej súťaži a zároveň chce pokračovať vo svojej kariére najpopulárnejšieho hráča, aký kedy hral. V roku 1935 si myslel, že by mohol dostať šancu v tíme Narodnej ligy Boston Braves. Skončil kariéru v Yankees a dohodol sa ako hráč a tréner prvej mety s dohodou, že sa v ďalej sezóne stane manažérom Braves. Ani tieto plány mu však nevyšli. Pri jednom z jeho posledných zápasov v Major League, odpálil tri homeruny proti Pittsburghu. Pri poslednom obehu si sňal čiapku a hodil ju do hľadiska desaťtisíc divákov vo Forbes Field. Bol to homerun s poradovým číslom 714 a zároveň posledný v jeho úžasnej kariére. O tri dni neskôr v Bostone ukončil kariéru a stále dúfal, že ho Yankees najmú na post manažéra. Namiesto toho mu ponúkli manažérsky post v Newark Bears, v jednom z minor tímov. Drzo odmietol túto ponuku a stále argumentoval tým, že mnoho ďalší hráčov šlo priamo k manažmentu tímov. Naposledy sa objavil v MLB v roku 1938, keď ho Brooklyn Dodgers obsadili ako trénera prvej mety. Opäť veril, že po sezóne prevezme mužstvo po Grimesovi ako manažér. Menovanie Leo Durochera na post manažéra mu však opäť zlomilo srdce. Odvtedy si už nikdy neobliekol dres mužstva MLB.

Svoje roky po kariére strávil Babe hlavne rozhovormi v rádiách, sirotincoch a nemocniciach. Počas druhej Svetovej vojny bol hovorcom United States War Bonds. V roku 1936 bol medzi prvými piatimi hráčmi, spolu s Ty Cobbom, Walterom Johnsonom, Christy Mathewsonom a Honusom Wagnerom, ktorí boli uvedení do Siene Slávy. Na jeseň 1946 mu diagnostikovali rakovinu hrtanu a tri mesiace strávil v nemocnici. Operácia mu poznamenala hlas a stratil hodne na svojej váhe, stal sa takmer imobilným. Nasledujúci rok bol 27. apríl označený ako deň Babe Rutha v každej organizovanej súťaži bejzbalu v USA a Japonsku. Ruthove zdravie sa zhoršovalo a trinásteho júna 1948 naposledy vystúpil na štadióne, kde sa zrodila legenda. Pri 25. výročí otvorenia Yankee Stadium odmenili Yankees hráča, ktorý bol tvárou tímu, vyradením jeho čísla 3. Bolo to naposledy, kedy ho videli v slávnych prúžkoch.

Babe Ruth zomrel šestnásteho augusta 1948 v Memorial Hospital v New Yorku vo veku 53 rokov. Jeho telo bolo sedemnásteho a osemnásteho augusta pri vchode do Yankee Stadium, kde mu prišlo vzdať hold na jeho poslednej ceste viac ako stotisíc fanúšikov. V deň jeho pohrebu tisíce ľudí obkolesilo Katedrálu Svätého Patricka v New Yorku a cestu k bránam cintorína v Hawthorne. Svet trúchlil za odchodom Babe Rutha.

Žiaden ďalší hráč v histórii nedosiahol taký mýtus ako Babe Ruth. Od jeho smrti sa stále oceňuje to čo dosiahol. V roku 1999 dosiahol ocenenie od The Associated Press športovec storočia a Sporting News ho vyhlásili ako najlepšieho hráča všetkých čias. Tieto ocenenia, spolu s mnohými ďalšími, len odrážajú jeho výnimočnosť, vďaka ktorej je najviac uctievaným športovcom v americkej histórii.